Už ráno bolo vtipné, deň pred odchodom sme sa pýtali ako sa najrýchlejšie o 4:00 dostaneme na letisko a recepčná sa tvárila, že volá s taxislužbou a povedala, že všetko je zariadené. Máme počkať pri dverách a taxikár príde po nás. Mladík, čo strážil hotel nás vyviedol z omylu, že nás nikto nečaká a nech si rýchlo niečo stopneme, ak chceme stihnúť let a poradil nám aj rozumnú cenu, na ktorú sa máme pri zjednávaní dostať. Vystresovaná pani taxikárku dupla na plyn a let sme s prehľadom stihli. Krátky let s krásnym východom slnka. Keď sme si išli vyzdvihnúť zabookované auto, cestou sme zistili, že na daný termín máme rezervované auto na inom ostrove. Našťastie to bolo cez jednu spoločnosť, podobné auto mali nachystané a mohli sme vyraziť na trip.

Naša cesta viedla z letiska do mesta Hana. Vedie tade tzv. Hana Coastal Higway, ktorá prechádza dažďovým pralesom a väčšinou atmosféru dotvára dážď. Cestu tvorí 617 zákrut a 56 väščinou jednosmerných mostov. Skoro z každého mosta je možné vzhliadnuť nejaký vodopád a popri ceste je veľa miestnych fariem a obchodov. Kúpili sme si úžasný banánový chlieb, ktorý sme zjedli na posedenie.

Zastavili sme sa na aj na Black Sand Beach.

Samotné mesto Hana je obyčajné malé americké mestečko, takže sme len nakúpili v miestnych potravinách, oddýchli si na pláži a išli ďalej. Keby sme vedeli čo nás čaká, pláž by sme si odpustili. Road to Hana bola ako cesta na Šturec, ale oveľa dlhšia a táto druhá cesta bola ako niekoľkohodinová horská dráha. Zaujímavá, ale náš posledný denný cieľ – kráter Haleakala sa nám skôr zdiaľoval ako približoval. GPSko v mobile zlyhalo a boli sme odkázaný na miestne značenie. Malú odbočku si Kubo všimol a pridal, aby sme stihli západ slnka. Keď som videla, že to vyzerá reálne, pozbierala som všetky sily a rýchlo som si poobliekala všetko dlhé čo som mala poruke. Vybehli sme z auta na malý kopec, aby sme mali dobrý výhľad a poriadne sme sa zadýchali.  Za hodinu sme vystúpali od hladiny mora do výšky 2 969 metrov nad morom a riedky vzduch hore nás zaskočil.

Ráno sme videli východ slnka z lietadla a večer západ slnka z kráteru. Bol očarujúci. Pokochali sme sa ešte okolím a pobrali sme sa dole. Vedeli sme, že nás čaká neľahká úloha, nájsť miesto na spanie, ideálne na spanie v aute, ktoré je v USA zakázané. Prístav v meste Maalakea nám poskytol dostatočné ticho a kľud, ale ráno sme museli skoro vstať, aby nás rybári nenašli.

Naše optimistické plány na ďalší deň veľmi nevyšli. Mali sme naplánované celodenné leňošenie na pláži a surfovanie v mestečku Lahaina. Na internete o ňom píšu, že je rajom vodných športov, tak sme sa tešili. Mestečko bolo krásne, prímorské, ale prístavné. Mohli sme si vybrať akurát výlet loďou.

Po raňajkách sme sa rozhodli presunúť na pláž v meste Kihei, ktorá na mapke vyzerala fajn a nielen na mapke. K surfovaniu sme sa nedostali, ale oddýchli sme si, zaplávali a ochutnali miestne špeciatily. Poobede sme pomaly začali uvažovať kde večer zložíme hlavu a plán bol stan. Zrazu sa zatiahla obloha a začal fúkať silný vietor a tak sa plán zmenil na letisko. Nebolo veľa hodín a tak sme sa motali po miestnych obchodoch a plážach pri letisku. Nakoniec sme zistili, že na letisku sa späť nedá, lebo je to otvorená hala, bez dverí. Mali sme ešte stan a počasie bolo lepšie a preto sme navštívili jeden kemp. Žilo to tam, nemali sme povolenie, ale miestne baby povedali, že v daný deň kontroly nechodia, máme si nájsť miesto a rozložiť stan. Na Kuba tam bolo priveľa miestnych a auto z požičovne vyzeralo veľmi luxusne. Auto sme mali prenajaté až do rána, kvôli vymenenej rezervácií a tak sme začali hľadať nenápadné miesto na spanie v aute. Cestou sme si všimli vedľa ohradeného parkoviska, ešte jedno neohradené miesto, kde bolo veľa podobných áut a tak sme zaparkovali pri nich a tentokrát sme sa aj dobre vyspali. Ráno nás čakal let na ďalší ostrov.