Prvá naša cesta z letiska už štandardne viedla do požičovne áut. Zlá rezervácia auta mala za následok, že tu pre nás nemali pripravené auto. Našli pre nás samozrejme väčšie a drahšie ako sme mali rezervované, ale pán nám povedal, že také veci sa stávajú a jediné čo vie pre nás spraviť je, že nám dá 70% zľavu. Neostávalo nám nič iné len prijať. Dostali sme nový osem miestny Nissan Armada. Prvý cieľ  Waipio Valley – vyhliadka na čiernu pláž, ktorú obklopujú vysoké útesy. Na pláž vedie cesta prístupná len pre autá 4×4 a nakoľko sme také auto nakoniec mali išli sme sa pozrieť. Cesta mala miestami klesanie 25%. Dole sme našli vodopád a išli sme späť. Nič výnimočné, ale Kubo bol šťastný, že mohol otestovať, čo toto auto zvládne.

Nezdržiavali sme sa a išli sme si užiť pláž na druhú stranu ostrova Samuel M. Spencer Beach Park. Naša očista pred večernou Mauna Keou.

O tejto hore sme vedeli len to, že ak sa tam chceme dostať musíme mať auto 4×4 a že tam býva zima. Vo Visitor centre sme si pozreli krátke video ako vyzerá cesta a čo sa môže stať pri rýchlom výstupe na hor – závrate, nevoľnosť, bolesť hlavy,…. Predsa len vrchol je výške 4 205 m. n. m. a od dna má neuveriteľných 10 205 metrov, a to ju robí najväčšou horou sveta. Cesta bola chvíľu asfaltová, následne to bola upravená láva a ku koncu opäť asfalt. Výhľad bol úžasný – okolité observatória, oblaky a slnko, ktoré prechádzalo do poslednej fázy dňa. Krásny zážitok, úžasné farby a poriadna zima, iná ako u nás, mráz zaliezal až pod nechty. Tentokrát sme použili všetko teplé oblečenie, ktoré sme mali. Veľmi som ocenila, že sme hore autom a západ slnka som si užila z pohodlia auta a cítila som sa ako v kine. Po západe sme mohli pozorovať hviezdy, ktorých bolo neskutočne veľa. Vo Visitor centre bolo aj stretnutie astronómov z celého sveta.

Nočný presun do mesta Honaunau bol únavný a nebolo jednoduché nájsť miesto na nocľah. Nakoniec sme miesta mali dve. Prvé bolo priamo v meste, no bolo to dosť rušné parkovisko, tak sme sa asi o 2:00 presunuli na iné, mimo mesta a tam prespali v aute do rána.

Po zobudení na parkovisku naša priorita boli potraviny a hygiena. Potraviny sme našli v blízkom mestečku a hygienu sa nám podarilo spáchať v Pu´uhonua o Honaunau National Historical Park.

Toto miesto bolo na internete opísané ako miesto, kde je možné vidieť obyvateľov v dobových kostýmoch, rôzne sochy,… Taktiež tu mala byt pláž ideálna na šnorchlovanie. Našli sme len miestneho správcu, ktorý odfukoval lístie z príjazdovej cesty. Pláž rýchlo prechádzala z piesku do lávových kameňov a bolo na nej zakázané šnorchlovanie. Spravili sme teda len pár foto a rozhodli sme sa, že pláž vynecháme a vyrazili sme za najjužnejším bodom USA – Ka Lae. Pekné miesto s útesmi vysokými okolo 15m, veľkými vlnami a silným vetrom. Po krátkej prechádzke sme prišli k miestu, kde bolo možné skákať z útesu do mora. Neskôr sa tam objavila skupinka turistov, ktorí sa rozhodli skákať. Kubovi to nedalo a za chvíľu skákal tiež.

Neďaleko Ka Lae sa nachádza pláž so zeleným pieskom. Na parkovisku nás hneď odchytil miestny, že za 10 dolárov na osobu nás tam odvezie. Kubo začal vymýšľať, že aj my máme auto, ktoré to zvládne, potom ako je to ďaleko a že chcú na nás určite zarobiť. Mne sa zdal v pohode a na rovinu povedal, že autom z požičovne by tam nešiel a máme nízky podvozok. Nazbieral plné auto a keď išiel okolo spýtal sa či nás berie a súhlasili sme. Toto rozhodnutie sme určite neoľutovali, lebo by sme tam ani nepotrafili a bolo to naozaj ďaleko. Občas sa oplatí dôverovať ľuďom.

Ako posledný bol naplánovaný  národný park Hawai‘i Volcanoes National Park, kde je stále aktívna sopka Kilauea. Park je obrovský a medzi jednotlivými vyhliadkovými bodmi sme sa prepravovali autom. Na začiatku sme videli vystrekovať lávu, následne niekoľko kráterov a cestu sme zakončili pri mori, kde sme poriadne zmokli a tento dážď nás sprevádzal až do odletu z ostrova.

Pobalili sme veci, dotankovali auto a dorazili na letisko. Zistili sme, že auto nemáme komu vrátiť. Mladík z inej požičovne mi vysvetlil ako to chodí, že máme vypísať lístok, odparkovať auto a kľúče s lístok hodiť do schránky. Mohli sme len dúfať, že všetko bude ok.

Na letisku sa scenár zopakoval. Letisko aj tu na večer zatvárajú a jeden z pracovníkov povedal, že neďaleko je nonstop otvorená reštaurácia a neskôr sa ponúkol, že nás tam odvezie. Navečerali sme a potom driemali do rána na vode s ľadom a taxikár nás potom zobral späť na letisko. Prišli sme 2 hodiny pred odletom, ale boli sme suverénne prví. Kubo zaspal na lavičke a ja som sledovala zamestnancov ako sa pomaly schádzajú. Keď sa všetci naraňajkovali a dopili kávu, rýchlo nás odbavili a mohli sme pokračovať ďalej na posledný ostrov Kauai.